1. Mojžišova 8, 1 Boh si spomenul na Noacha, na všetku divú zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe; Boh zoslal na zem vietor a voda opadávala. 2 Zatvorili sa aj žriedla prahlbiny a nebeské uzávery; zastavil sa aj dážď z neba. 3 Voda, čo pritekala a odtekala, strácala sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch jej ubúdalo. 4 V siedmom mesiaci na sedemnásty deň tohto mesiaca zastal koráb na pohorí Araratu. 5 Voda ustupovala a opadávala až do desiateho mesiaca. Prvého dňa desiateho mesiaca sa objavili končiare vrchov. 6 Keď uplynulo štyridsať dní, Noach otvoril na korábe okno, ktoré urobil, 7 a vypustil krkavca; ten odlietal a prilietal, kým voda na zemi nevyschla. 8 Vypustil aj holubicu, aby zistil, či vody z povrchu zeme už ubudlo. 9 No keď nenašla miesto, kde by jej noha spočinula, vrátila sa k nemu do korábu. Na celej zemi bola ešte voda. Vystrel ruku, chytil holubicu a vzal ju do korábu. 10 Počkal ešte ďalších sedem dní a znova vypustil z korábu holubicu. 11 Podvečer sa k nemu vrátila a v zobáku priniesla čerstvý olivový lístok. Noach spoznal, že voda zo zeme ustúpila. 12 Čakal ešte ďalších sedem dní a vypustil holubicu, no tá sa k nemu už nevrátila. 13 V šesťstoprvom roku v prvom mesiaci na prvý deň mesiaca voda na zemi vyschla. Noach otvoril strechu korábu, pozrel sa von a videl, že povrch zeme je už suchý. 14 V druhom mesiaci na dvadsiaty siedmy deň mesiaca zem bola suchá. 15 Boh prehovoril k Noachovi: 16 Vyjdi z korábu so svojou ženou, so svojimi synmi a so svojimi nevestami. 17 Vyveď všetky druhy živočíchov, ktoré sú s tebou: vtáctvo, dobytok a všetky plazy, čo sa hmýria na zemi, aby sa pohybovali po zemi, plodili sa a množili sa na zemi. 18 Vyšiel teda Noach, s ním jeho synovia, jeho žena, jeho nevesty, 19 všetky zvieratá, všetky plazy, všetky vtáky, všetko, čo sa hýbe na zemi, podľa svojich rodov, to všetko vyšlo z korábu. 20 Potom Noach postavil oltár Hospodinovi, vzal zo všetkého čistého dobytka i z čistých vtákov a priniesol spaľované obety na oltár. 21 Hospodin pocítil príjemnú vôňu a povedal si: Už nikdy pre človeka neprekľajem zem, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti náklonné na zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetky živé bytosti, ako som to urobil. 22 Kým bude trvať zem, sejba ani žatva, chlad ani horúčava, leto ani zima, deň ani noc neprestanú.

Korintským 5, 1 Dokonca počuť, že je medzi vami smilstvo, a to také smilstvo, akého niet ani medzi pohanmi, totiž, že niekto obcuje s manželkou svojho otca. 2 A vy sa ešte vystatujete, nie aby ste sa radšej rmútili a vylúčili spomedzi seba toho, kto sa takéhoto činu dopustil. 3 Ja sám, hoci telesne vzdialený, no duchom prítomný, už som — akoby prítomný — rozhodol, že toho, čo to urobil, 4 treba v mene nášho Pána Ježiša, keď sa stretneme vy a môj duch, s mocou nášho Pána Ježiša 5 vydať satanovi na záhubu tela, aby bol duch v Pánov deň zachránený. 6 To, čím sa chválite, nie je dobré. Neviete azda, že trocha kvasu prekvasí celé cesto? 7 Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom, keďže ste nekvaseným chlebom; veď Kristus, náš veľkonočný Baránok, bol obetovaný. 8 Slávme teda sviatky nie so starým kvasom ani s kvasom zla a nešľachetnosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy. 9 V liste som vám napísal, aby ste sa nestýkali so smilníkmi. 10 Nie však vôbec so smilníkmi tohto sveta či s lakomcami, vydieračmi a modloslužobníkmi, veď to by ste museli odísť zo sveta. 11 Chcel som vám napísať, aby ste sa nestýkali s takým, ktorý sa nazýva bratom, no pritom je smilník, lakomec, modloslužobník, rúhač, opilec alebo vydierač; s takými ani len nejedávajte! 12 Veď prečo by som mal súdiť tých, čo sú mimo nás? Nesúdite vari tých, čo sú vnútri? 13 Tých však, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Odstráňte zlého spomedzi seba!