Kazateľ 1, 1 Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme. 2 Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť. 3 Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom? 4 Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva. 5 Slnko vychádza, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, tam, kde zasa vyjde. 6 Vietor veje na juh, obracia sa na sever, stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia. 7 Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní. Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova. 8 Všetky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vystihnúť. Oko sa nenasýti pozeraním, ani ucho sa nenaplní počúvaním. 9 Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom. 10 Ak by aj niekto o niečom povedal: Pozri, toto je nové! — už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. 11 Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr. 12 Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. 13 Predsavzal som si, že budem múdro hľadať a skúmať všetko, čo sa robí pod nebom: zlú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali. 14 Videl som všetky skutky, ktoré sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom. 15 To, čo je krivé, nemožno narovnať, a s tým, čo chýba, nemožno počítať. 16 Pomyslel som si: Získal som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou vládli nad Jeruzalemom, a moje srdce zakúsilo veľa múdrosti a poznania. 17 Predsavzal som si, že spoznám múdrosť a poznanie, hlúposť i bláznovstvo. Zistil som však, že aj to je honba za vetrom. 18 Veď pri mnohej múdrosti je mnoho mrzutosti a kto zväčšuje poznanie, zväčšuje bolesť.
Skutky 23, 1 Pavol sa uprene zahľadel na veľradu a povedal: Muži, bratia! Ja som až do dnešného dňa žil pred Bohom podľa svojho najlepšieho svedomia. 2 Nato veľkňaz Ananiáš prikázal tým, čo stáli pri ňom, aby ho bili po ústach. 3 Vtedy mu Pavol povedal: Boh bude biť teba, ty obielená stena! Sedíš tu, aby si ma súdil podľa zákona, no kážeš ma biť, čo je v rozpore so zákonom. 4 Okolostojaci mu však povedali: Ty nadávaš Božiemu veľkňazovi? 5 Nato Pavol odpovedal: Nevedel som, bratia, že je to veľkňaz. Je predsa napísané: Nebudeš zlorečiť vladárovi svojho ľudu. 6 Keďže Pavol vedel, že jednu časť veľrady tvoria saduceji a druhú farizeji, zvolal vo veľrade: Muži, bratia! Ja som farizej, syn farizeja, a súdia ma pre nádej a zmŕtvychvstanie. 7 Len čo to povedal, medzi farizejmi a saducejmi vznikla škriepka a zhromaždenie sa rozdvojilo. 8 Saduceji totiž tvrdia, že nieto zmŕtvychvstania ani anjela, ani ducha, kým farizeji vyznávajú jedno i druhé. 9 Strhol sa veľký krik, pričom niektorí zákonníci zo skupiny farizejov vstali a rázne presadzovali svoju mienku: Na tomto človeku nenachádzame nič zlé. A čo, ak k nemu prehovoril duch alebo anjel? 10 Keď rozbroj zosilnel, veliteľ dostal strach, aby Pavla neroztrhali, preto prikázal vojakom, aby zišli dolu, vytrhli im ho a odviedli do pevnosti. 11 V nasledujúcu noc sa mu zjavil Pán a povedal: Buď silný! Lebo ako si svedčil o mne v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme.
