Micheáš 4, ¹ Keď sa však raz zmenia časy, bude vrch Hospodinovho domu pevný na čele vrchov a bude vyšší než pahorky. Potom sa pohrnú k nemu národy.² Mnohí pohania poputujú a povedia: „Poďte, vystúpme na Hospodinov vrch, k domu Boha Jákobovho, aby nás učil svojim cestám a aby sme chodili po jeho chodníkoch.“ Zo Siona totiž vyjde náuka a slovo Hospodina z Jeruzalema.³ On bude rozsudzovať medzi mnohými národmi a určovať právo mocným a ďalekým národom. Potom si prekujú meče na pluhové radlice a oštepy na vinárske nože. Nepozdvihne národ proti národu meč a nebudú sa už učiť vojne.⁴ Každý bude sedieť pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nik ho nevydesí, lebo ústa Hospodina zástupov prehovorili.⁵ Aj keď všetky národy chodia v mene svojich bohov, my však budeme chodiť v mene Hospodina, nášho Boha, na večné veky.⁶ „V ten deň,“ znie výrok Hospodina, „pozbieram, čo kríva, zhromaždím, čo je zahnané a s čím som zle nakladal.⁷ Z toho, čo kríva, urobím zvyšok a z toho, čo je zahnané, mocný národ.“ Hospodin bude kraľovať nad nimi na vrchu Sion odteraz až naveky.⁸ Ty, Migdal-Éder, pahorok dcéry Siona, dostaví sa a vráti sa k tebe predchádzajúca vláda, kráľovstvo pre dcéru Jeruzalema.⁹ Prečo teraz tak hlasno kričíš? Či nieto kráľa v tebe? Či zahynul tvoj radca, že ťa zovreli bolesti ako rodičku?¹⁰ Zvíjaj sa a tlač, dcéra Siona, ako rodička, lebo teraz musíš vyjsť z mesta a budeš bývať na poli. Pôjdeš až do Babylonu, tam budeš zachránená. Tam ťa vykúpi Hospodin z ruky tvojich nepriateľov.¹¹ Teraz sa však zhromažďujú proti tebe mnohé národy a hovoria: „Nech je znesvätená a nech sa kochajú naše oči na Sione.“¹² Ony však nepoznajú Hospodinove zámery a nechápu jeho úmysel, lebo zhromaždil ich ako snopy do stodoly.¹³ Vstaň a mláť, dcéra Siona, lebo tvoje rohy zmením na železo a tvoje kopytá na bronz, takže rozdrvíš mnohé národy. Podrobíš kliatbe ich korisť pre Hospodina a ich silu pre Pána celej zeme.¹⁴ Teraz si však urob krvavé zárezy, zbojnícka dcéra. Dostali sme sa do obliehania. Palicou budú biť po líci sudcu Izraela.

Hebrejom 6, ¹ Preto nechajme teraz začiatky učenia o Kristovi a venujme sa tomu, čo vedie k dokonalosti. Neklaďme znova základy o pokání z mŕtvych skutkov a o viere v Boha, ² z učenia o krstoch, kladení rúk, zmŕtvychvstaní a o večnom súde. ³ A to aj urobíme, ak to Boh dovolí. ⁴ Pretože tých, ktorí už raz boli osvietení, okúsili nebeský dar a majú účasť na Duchu Svätom, ⁵ okúsili dobré Božie slovo i moc budúceho veku ⁶ a potom odpadli, nie je možné znova obnovovať k pokániu, pretože v sebe opäť križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech. ⁷ Aj zem, keď vpíja dážď, čo na ňu často padá, a rodí rastliny užitočné pre tých, čo ju obrábajú, má účasť na požehnaní Boha. ⁸ Ak však rodí tŕnie a bodľačie, je bezcenná a blízka prekliatiu a nakoniec býva vypálená.⁹ Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a máte bližšie k spáse. ¹⁰ Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše dielo a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste slúžili a ešte slúžite svätým. ¹¹ Túžime však, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, ¹² aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo sú pre vieru a trpezlivosť dedičmi prisľúbení.¹³ Keď Boh dával Abrahámovi prisľúbenie a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého ¹⁴ slovami: Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím. ¹⁵ A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol splnenie prisľúbenia. ¹⁶ Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého sporu medzi nimi. ¹⁷ A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivo dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, ¹⁸ aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje. ¹⁹ Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až dovnútra, za oponu, ²⁰ kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca, keď sa stal veľkňazom naveky na spôsob Melchisedeka.