Žalmy 101, 1 Dávidov žalm. O milosti a súde chcem spievať, teba chcem ospevovať, Hospodin!
2 Chcem byť rozvážny na ceste dokonalosti. Kedy prídeš ku mne? Budem žiť v bezúhonnosti srdca vo svojom dome.
3 Neupriamim pohľad na vec ničomnú. Počínanie odpadlíkov nenávidím, nezláka ma.
4 Nech je ďaleko odo mňa prevrátenosť srdca; o zle nechcem ani vedieť.
5 Kto tajne ohovára blížneho, toho umlčím. Kto má pyšné oči a naduté srdce, toho neznesiem.
6 Zrak upieram na verných v krajine, aby bývali so mnou. Kto chodí bezúhonne, ten mi bude slúžiť.
7 V mojom dome nebude bývať ten, kto koná úskočne. Kto klame, predo mnou neobstojí.
8 Každé ráno umlčím všetkých bezbožníkov v krajine. Z Hospodinovho mesta odstránim všetkých, čo páchajú neprávosť.

Jakubov 3, 1 Bratia moji, nechcite mnohí byť učiteľmi, veď viete, že budeme prísnejšie súdení. 2 Všetci sa totiž v mnohom prehrešujeme. Ak sa niekto neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo. 3 Keď koňom dávame do papule zubadlá, aby nás poslúchali, usmerňujeme tým aj celé ich telo. 4 Alebo si predstavte aj lode: Hoci sú také veľké a ženú ich prudké vetry, usmerňuje ich celkom malé kormidlo, kamkoľvek chce kormidelník. 5 Tak aj jazyk je síce malou časťou tela, ale dokáže veľké veci. 6 Aj jazyk je oheň, svet neprávosti. Medzi našimi údmi je zasadený ako ten, čo poškvrňuje celé telo a ničí celý náš život, sám podpaľovaný peklom. 7 Všetky druhy divej zveri, aj vtákov, plazov a morských tvorov môže skrotiť človek a aj skrotil, 8 ale jazyk, toto nepokojné zlo, plné smrtiaceho jedu, nik z ľudí nevládze skrotiť. 9 Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi a ním preklíname ľudí, stvorených na Božiu podobu. 10 Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i kliatba. Bratia moji, nemá to tak byť! 11 Vari z jedného prameňa tým istým otvorom vyviera sladká aj horká voda? 12 Bratia moji, môže azda figovník rodiť olivy alebo vinič figy? Ani slaný prameň nemôže vydať sladkú vodu.