1. Mojžišova 31, 22 Na tretí deň oznámili Lábanovi, že Jákob ušiel. 23 Vtedy vzal so sebou svojich bratov a prenasledoval ho sedem dní, až ho dostihol na pohorí Gileád. 24 V noci prišiel Boh k Aramejčanovi Lábanovi a vo sne mu povedal: Daj pozor, a s Jákobom sa zhováraj len priateľsky! 25 Lában dohonil Jákoba, ktorý si na vrchu práve rozkladal stan. Aj on sa so svojimi bratmi utáboril na pohorí Gileád. 26 Lában vyčítal Jákobovi: Čo si to urobil? Oklamal si ma. Moje dcéry si odviedol ako vojnové zajatkyne. 27 Prečo si odo mňa tajne utiekol a prečo si ma okradol? Bol by som ťa radostne vyprevadil so spevom, s bubnami, s citarami. 28 Nedoprial si mi ani to, aby som mohol pobozkať svojich vnukov a dcéry. Nerozvážne si sa správal. 29 Mám dosť sily urobiť vám zle, Boh vášho otca mi však včera povedal: Daj pozor a s Jákobom sa zhováraj len priateľsky! 30 Keď si už raz odišiel, lebo si veľmi túžil po domove svojho otca, prečo si mi teda ukradol bôžikov? 31 Jákob Lábanovi odpovedal: Bál som sa a myslel som si, že mi nasilu vezmeš dcéry. 32 U koho však svojich bôžikov nájdeš, nech nezostane nažive! Pred našimi bratmi poprezeraj, čo mám, a svoje si vezmi. Jákob totiž nevedel, že ich ukradla Ráchel. 33 Lában vošiel do Jákobovho stanu, potom do stanu Leinho i do stanu ich dvoch slúžok, no nič nenašiel. Vyšiel z Leinho stanu a vkročil do Ráchelinho stanu. 34 Ráchel však domácich bôžikov vzala, skryla ich do ťavieho sedla a posadila sa naň. Keď Lában poprezeral celý stan, nič nenašiel. 35 Ráchel povedala otcovi: Nech sa nehnevá môj pán, že nemôžem vstať pred tebou. Prihodilo sa mi to, čo sa stáva ženám. Hľadal teda, ale bôžikov nenašiel. 36 Vtedy sa Jákob rozhneval a Lábanovi vyčítal: Čím som sa previnil, čím som sa prehrešil, že si ma tak prenasledoval? 37 Keď si prekutal všetky moje veci, čo si našiel z vecí svojho domu? Polož to tu pred mojich a tvojich bratov, nech rozhodnú medzi nami dvoma. 38 Dvadsať rokov som bol u teba. Tvoje ovce a kozy nikdy nevyvrhli, nikdy som nejedol barany z tvojho stáda, 39 ani som ti nikdy neukázal, čo roztrhala zver. Vždy som to nahradil. Či niečo skapalo v noci alebo vo dne, vždy si to odo mňa žiadal. 40 Vo dne ma umárala horúčava, v noci zima a spánok mi mizol z očí. 41 Takto som slúžil v tvojom dome dvadsať rokov; štrnásť za obe dcéry a šesť za svoje stáda, ale desaťkrát si mi zmenil odmenu. 42 Keby nebol býval so mnou Boh môjho otca, Boh Abraháma a Postrach Izáka, určite by si ma bol prepustil naprázdno. Boh však vzhliadol na moje ponižovanie a námahu mojich rúk, preto ťa minulej noci napomenul. 43 Nato Lában Jákobovi odpovedal: Tieto dcéry sú moje dcéry, títo synovia sú moji synovia a toto stádo je moje stádo; všetko, čo vidíš, je moje. Čo však môžem dnes urobiť pre svoje dcéry a pre ich synov, ktorých porodili? 44 Poď teda, uzavrime spolu zmluvu a nech je Boh svedkom medzi mnou a tebou. 45 Vtedy vzal Jákob kameň a postavil ho ako posvätný stĺp. 46 Svojim bratom povedal: Prineste kamene! Nazbierali kamene, navŕšili hŕbu a na nej potom jedli. 47 Lában ju nazval Jegar Sahadúta a Jákob ju nazval Gal-Éd. 48 Nato Lában povedal: Táto hŕba bude dnes svedkom medzi mnou a tebou, preto sa volá Gal-Éd 49 alebo Micpa, lebo Jákob povedal: Nech Hospodin stráži mňa i teba, keď budeme ďaleko od seba. 50 Keby si zle zaobchádzal s mojimi dcérami alebo by si si pribral iné ženy okrem nich, aj keby nikto nebol pri nás, vedz, že Boh je svedkom medzi mnou a tebou. 51 Lában ďalej povedal Jákobovi: Pozri, tu je hŕba a tu je posvätný stĺp, ktorý som postavil medzi mnou a tebou. 52 Svedkom je táto hŕba, svedkom je aj tento posvätný stĺp, že ja neprekročím túto hŕbu, ty neprekročíš tento posvätný stĺp s úmyslom navzájom si škodiť. 53 Nech je naším sudcom Boh Abraháma a Boh Náchora, teda boh ich otca! Jákob potom prisahal na Boha, ktorý budil strach v jeho otcovi Izákovi. 54 Potom Jákob priniesol obetu na vrchu a povolal svojich bratov na obetnú hostinu. Hodovali teda a prenocovali na tom vrchu.

2. Korintským 3, 1 Zasa začíname odporúčať samých seba? Alebo, azda, ako niektorí iní, potrebujeme odporúčajúce listy pre vás alebo od vás? 2 Vy ste naším listom, vpísaným do našich sŕdc; poznajú a čítajú ho všetci ľudia. 3 Veď na vás je zjavné, že ste Kristov list, pripravený našou službou, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných doskách, ale na doskách ľudských sŕdc. 4 Máme teda takúto dôveru v Boha skrze Krista. 5 Nie že by sme boli schopní sami od seba niečo vymyslieť akoby z nás, ale naša schopnosť je z Boha, 6 ktorý nás urobil schopnými byť služobníkmi novej zmluvy, nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, ale Duch oživuje. 7 Ak teda služba smrti vyrytá písmenami do kameňa bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jej jas, aj keď pominuteľný, 8 o čo slávnejšia bude služba Ducha? 9 Ak bola teda služba odsúdenia slávnou, omnoho viac oplýva slávou služba ospravedlnenia. 10 Lebo to, čo bolo raz slávne, stratilo svoju slávu pre vznešenejšiu slávu. 11 Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, omnoho slávnejšie je to, čo zostáva. 12 Keď teda máme takúto nádej, vystupujeme s plnou otvorenosťou, 13 nie ako Mojžiš, ktorý si kládol na tvár závoj, aby synovia Izraela nezbadali koniec tej pominuteľnej žiary. 14 Ich myseľ však na tom otupela. Až do dnešného dňa totiž ostáva ten istý závoj pri čítaní Starej zmluvy, a nie je odhalený, pretože iba v Kristovi sa odstraňuje. 15 A tak až dodnes, kedykoľvek čítajú Mojžiša, leží na ich srdci závoj. 16 No keď sa hocikto obráti k Pánovi, závoj je odňatý. 17 Pán je Duch, a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. 18 Keď my všetci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve — a to všetko mocou Pána, ktorý je Duch.