1Kráľov 2,1 Keď sa blížil čas Dávidovej smrti, prikázal svojmu synovi Šalamúnovi: 2 Odchádzam ako každý pozemšťan. Ty však buď silný a zmužilý! 3 Zachovávaj povinnosti voči svojmu Bohu, Hospodinovi. Kráčaj po jeho cestách a dodržiavaj jeho ustanovenia, prikázania, právne predpisy a napomenutia tak, ako sú napísané v Mojžišovom zákone, potom budeš mať úspech v každom diele a všade, kam sa pohneš. 4 Tak splní Hospodin svoj sľub, ktorý mi dal: Ak budú tvoji synovia dbať na spôsob svojho života a budú verne chodiť predo mnou celým srdcom a celou dušou, budeš mať vždy niekoho na tróne Izraela. 5 Sám vieš, čo mi vyviedol Cerújin syn Jóab, ako sa zachoval k dvom veliteľom izraelských vojsk: k Nérovmu synovi Abnérovi a k Jeterovmu synovi Amásovi. Zavraždil ich a v mieri sa dopustil vojnového krviprelievania, čím sa poškvrnil bedrový opasok i obuv na nohách. 6 Riaď sa vlastnou múdrosťou, no nedovoľ mu v pokojnej starobe zostúpiť do ríše smrti. 7 K synom Gileádčana Barzillaja sa správaj láskavo. Nech sú tvojimi spolustolovníkmi, lebo oni sa zachovali podobne voči mne, keď som bol na úteku pred tvojím bratom Absolónom. 8 Je tu s tebou i Šimei, syn Benjamínovca Géru z Bachurímu. Ten ma zahrnul strašnými kliatbami vtedy, keď som sa uberal do Machanajimu. Potom ma prišiel vítať k Jordánu. Musel som mu prisahať na Hospodina: Nedám ťa sťať mečom. 9 Teraz ho však nenechaj bez trestu. Pretože si múdry muž, nájdeš spôsob, ako ho odpratať s krvavými šedinami do ríše smrti. 10 Potom sa Dávid uložil k svojim otcom a pochovali ho v Dávidovom meste. 11 Dávid vládol nad Izraelom štyridsať rokov, a to v Hebrone sedem rokov a v Jeruzaleme tridsaťtri rokov. 12 Šalamún zasadol na trón svojho otca Dávida a jeho kráľovstvo sa veľmi upevnilo. 13 Raz navštívil Chaggitin syn Adónija Šalamúnovu matku Batšebu. Tá sa ho spýtala: Prichádzaš v pokoji? On odvetil: V pokoji. 14 Pokračoval: Mám k tebe prosbu. Ona povedala: Hovor! 15 On na to: Vieš to i sama, že kráľovstvo malo patriť mne a že mňa uznával celý Izrael za kráľa. Kráľovstvo sa však odvrátilo odo mňa a pripadlo môjmu bratovi, lebo ho dostal od Hospodina. 16 Mám teda k tebe jedinú prosbu, neodmietni ma! Ona povedala: Hovor! 17 On na to: Prihovor sa u kráľa Šalamúna, iste ťa neodmietne, aby mi dal Šunémčanku Abíšag za ženu. 18 Batšeba mu odvetila: Dobre, prihovorím sa za teba u kráľa. 19 Keď prišla Batšeba ku kráľovi Šalamúnovi prihovoriť sa za Adóniju, kráľ ju uvítal a poklonil sa jej. Potom sa posadil na trón a ponúkol kreslo kráľovskej matke, takže mu sedela po pravici. 20 Mám k tebe jedinú skromnú prosbu, neodmietni ma! Kráľ jej povedal: Len ju vyslov, matka moja, neodmietnem ťa. 21 Povedala: Nech dajú Šunémčanku Abíšag za ženu tvojmu bratovi Adónijovi. 22 Kráľ Šalamún svojej matke odpovedal: Prečo žiadaš pre Adóniju len Šunémčanku Abíšag? Žiadaj preňho i kráľovstvo, veď je mojím starším bratom a s ním je kňaz Ebjatár a Cerújin syn Jóab. 23 Kráľ Šalamún prisahal na Hospodina: Nech ma potresce Boh, ak Adónija za túto žiadosť nezaplatí svojím životom. 24 Akože žije Hospodin, ktorý ma pevne dosadil na trón môjho otca Dávida a ktorý mi podľa svojho prísľubu vybudoval dom, Adónija musí ešte dnes zomrieť. 25 Kráľ Šalamún tým poveril Jehójadovho syna Benáju, ktorý Adóniju zabil.
–
2Korintským 5,1 Vieme totiž, že keď bude stan nášho pozemského života strhnutý, máme príbytok od Boha, rukami nezhotovený večný dom v nebesiach. 2 Preto v tomto stane vzdycháme a túžime, aby sme boli zaodetí naším príbytkom z neba, 3 a hoci tamten bude z nás vzatý, nebudeme nahí. 4 Veď kým sme v tomto stane, vzdycháme pod ťarchou, a preto nechceme byť z neho zoblečení, ale priodiati tým nebeským, aby tak život pohltil to, čo je smrteľné. 5 Ten však, ktorý nás práve na to uspôsobil, je Boh, ktorý nám dal Ducha ako závdavok. 6 Sme teda vždy plní dôvery, i keď vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána. 7 Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme. 8 Sme však plní dôvery a chceme radšej odísť z tela a bývať u Pána. 9 Preto či už sme doma a či mimo domu, usilujeme sa, aby sme sa mu páčili. 10 Všetci sa totiž musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu, aby si každý odniesol odplatu podľa toho, čo vykonal, kým bol v tele — či dobré, alebo zlé.
