Ezechiel 21, 23 Potom mi zaznelo slovo Hospodina: 24 „Aj ty, človeče, nakresli si dve cesty, aby mohol prísť meč babylonského kráľa; obe nech vychádzajú z jednej krajiny. Ukazovateľ smeru postav na začiatok cesty k mestu; 25 nakresli cestu, aby meč mohol prísť proti Rabbe Ammónčanov a proti Judsku i opevnenému Jeruzalemu. 26 Babylonský kráľ totiž stojí na križovatke, rázcestí oboch ciest, aby si dal veštiť: vytriasa šípy, dopytuje sa domácich bôžikov, skúma pečeň. 27 V jeho pravici je veštecký lós pre Jeruzalem, aby umiestnil baranidlá, otvoril ústa k vražednému povelu, zdvihol hlas na vojnový pokrik; aby postavili baranidlá proti bránam, navŕšili násyp, vybudovali val. 28 V očiach tých, čo zložili sväté prísahy, to bude ako klamná veštba. On im však pripomenie vinu, aby mohli byť pochytaní.“ 29 Preto takto vraví Pán, Hospodin: „Pretože mi pripomínate svoju vinu, vaše priestupky sú odhalené, vaše hriechy možno vidieť vo všetkých vašich skutkoch, pretože ste mi prišli na myseľ, budete pre ne pochytaní. 30 Tebe však, knieža v Izraeli, hanebný bezbožník, ktorého deň prichádza v čase konečného trestu, 31 takto vraví Pán, Hospodin: ‚Odlož turban! Zlož korunu! Nič neostane tak, ako je. Čo je nízke, bude vyvýšené, a čo je vysoké, bude znížené. 32 Na trosky, trosky, trosky zmením mesto! Ani to však nezostane, keď príde ten, ktorému patrí súd, lebo jemu ho odovzdám.‘“ 33 „Ty, človeče, prorokuj a povedz: Takto vraví Pán, Hospodin, o Ammónčanoch a o ich výsmechu. Povedz: ‚Meč, meč je vytasený, aby zabíjal. Je vyleštený na ničenie, aby sa blýskal, 34 aby ho vtedy, keď o tebe videli lož a veštili klam, položili na šiju hanebných bezbožníkov, ktorých deň prichádza, čas posledného trestu. 35 Schovaj ho do pošvy! Na mieste, kde si bola stvorená, ammónska dcéra, v krajine tvojho pôvodu ťa budem súdiť. 36 Vylejem na teba svoj hnev, zapálim proti tebe oheň svojej zlosti a vydám ťa do moci surových mužov, ktorí sú majstrami v ničení. 37 Budeš potravou ohňa, tvoja krv bude tiecť po krajine. Nespomenú si už na teba, lebo ja, Hospodin, som hovoril.‘“
Lukáš 17, 1 Potom povedal svojim učeníkom: „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú. 2 Lepšie by bolo, keby mu na krk zavesili mlynský kameň a hodili ho do mora, než aby zviedol jedného z týchto maličkých. 3 Dávajte si pozor! Ak sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak robí pokánie, odpusť mu! 4 A čo by sa aj sedem ráz za deň proti tebe prehrešil a sedem ráz sa k tebe vrátil a povedal by: ‚Ľutujem!‘, odpusť mu!“ 5 Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ 6 Pán povedal: „Ak by ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora!‘, poslúchla by vás. 7 Ak máte sluhu, ktorý orie, alebo pasie, kto z vás mu povie, keď sa vráti z poľa: ‚Poď a hneď si sadni k stolu!‘ 8 Vari mu skôr nepovie: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa ja nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? 9 Či azda bude ďakovať sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal? 10 Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia. Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“
