Jeremiáš 4, ¹ „Ak sa chceš obrátiť, Izrael,“ znie výrok Hospodina, „vráť sa ku mne! Ak odstrániš spredo mňa svoje ohavnosti a nebudeš blúdiť,² ale budeš prisahať: ‚Na živého Hospodina!‘ poctivo, pravdivo a spravodlivo, vtedy sa ním budú žehnať národy a ním sa budú chváliť.“³ Takto hovorí Hospodin ľudu Judska a Jeruzalema: „Preorte si úhor a nesejte do tŕnia!⁴ Obrežte sa pre Hospodina, odstráňte predkožku svojho srdca, muži Judska a obyvatelia Jeruzalema, aby nevyšľahol môj hnev ako oheň a nehorel neuhasiteľne pre zlobu vašich skutkov.⁵ Oznámte v Judsku, rozhláste v Jeruzaleme a povedzte: ‚Trúbte v krajine na roh, volajte z celej sily a hovorte: »Zhromaždite sa a pôjdeme do opevnených miest!«‘⁶ Vztýčte zástavu na Sione, utekajte a nezastavujte sa, lebo privediem nešťastie od severu a veľkú záhubu.⁷ Vystúpil lev zo svojej húštiny, vyrazil ničiteľ národov, vyšiel zo svojho miesta, aby tvoju krajinu premenil na púšť. Tvoje mestá budú zničené, zostanú bez obyvateľov.⁸ Preto oblečte si vrecovinu, plačte a nariekajte, lebo pálčivý Hospodinov hnev sa od nás neodvrátil.⁹ V ten deň,“ znie výrok Hospodina, „kráľ i kniežatá stratia odvahu, kňazi stŕpnu a proroci zmeravejú.¹⁰ Povedia: ‚Ach, Pane, Hospodin, veľmi si sklamal ľud i Jeruzalem.‘ Veď si povedal: ‚Budete mať pokoj;‘ no teraz meč ohrozuje život.¹¹ V tom čase sa bude hovoriť tomuto ľudu a Jeruzalemu: Horúci vietor z hôľ, z púšte sa valí na dcéru môjho ľudu, nie nato, aby previeval a čistil.¹² Veľmi zúrivý víchor mi odtiaľ prichádza, teraz i ja vyhlásim nad nimi svoj rozsudok.¹³ Pozri, blíži sa ako oblaky, jeho vozy sú ako víchrica, jeho kone sú rýchlejšie ako orly. ‚Beda nám, sme stratení!‘“¹⁴ Očisti si, Jeruzalem, srdce od zloby, aby si sa zachránil. Dokedy budeš v sebe uchovávať zločinné plány?¹⁵ Veď z Dánu prichádza správa a zlá správa z Efrajimského pohoria.¹⁶ Pripomeňte národom, ohláste Jeruzalemu: „Dobyvatelia prichádzajú z ďalekej krajiny a dvíhajú hlas proti judským mestám.¹⁷ Obkľučujú ho poľní strážcovia, pretože mi vzdoroval,“ znie výrok Hospodina.¹⁸ „Tvoje cesty a skutky ti to spôsobili. Toto je tvoja zloba! Aká je len trpká! Preniká ti až do srdca.“¹⁹ Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Steny môjho srdca! Srdce sa mi búri, mlčať nemôžem. Veď moja duša počuje zvuk trúby, bojový pokrik.²⁰ Skazu za skazou hlásia, lebo celá krajina je zničená. Náhle pustnú moje stany, v okamihu moje stanové závesy.²¹ Dokedy mám hľadieť na zástavu a počúvať zvuk trúby?²² Veď hlúpy je môj ľud, nepoznáva ma. Sú to synovia nerozumní, nechápaví. Múdri sú, keď chcú páchať zlo, ale dobro konať nevedia.²³ Pozeral som na krajinu, no bola pustá a prázdna, na nebesá, no ich svetla nebolo.²⁴ Pozeral som na vrchy, chveli sa a všetky kopce sa klátili.²⁵ Pozeral som, no človeka nebolo, i všetko nebeské vtáctvo odletelo.²⁶ Pozeral som na ovocný sad, stal sa púšťou a zrútili sa všetky jeho mestá pred Hospodinom, pred jeho pálčivým hnevom.²⁷ Veď takto hovorí Hospodin: „Celá krajina sa stane pustatinou, ale úplne ju nezničím.²⁸ Pre toto bude žialiť krajina a hore stmavnú nebesá, lebo som vyriekol, čo zamýšľam, neľutujem to a neodstúpim od toho.²⁹ Pred hrmotom jazdcov a lukostrelcov uteká celé mesto, vchádzajú do húštin a vyliezajú na bralá. Všetky mestá sú opustené a niet v nich obyvateľov.³⁰ Čo chceš robiť, ty, spustošená, že sa obliekaš do purpuru, zdobíš sa zlatým šperkom a zvýrazňuješ si oči líčidlom? Darmo sa krášliš! Tvoji milenci tebou opovrhujú, číhajú ti na život.³¹ Veď počujem akoby výkrik rodičky akoby stonanie prvorodičky, hlas dcéry Siona, ktorá vzdychá a zalamuje rukami: ‚Ach, beda mi, som bezmocná, vydaná vrahom napospas!‘

Ev. Jána 9, ¹ Ako šiel, zbadal človeka slepého od narodenia. ² Jeho učeníci sa ho opýtali: „Rabbi, kto zhrešil, že sa narodil slepý? On, či jeho rodičia?“ ³ Ježiš odpovedal: „Ani on, ani jeho rodičia nezhrešili, ale stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky. ⁴ My musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň; prichádza noc, keď nik nemôže pracovať. ⁵ Kým som na svete, som svetlo sveta.“ ⁶ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, potrel mu ním oči ⁷ a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená Poslaný. Odišiel teda, umyl sa a šiel vidiaci. ⁸ Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, povedali: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ ⁹ Jedni vraveli: „Je to on!“ Druhí hovorili: „Nie je, ale mu je podobný.“ On sám povedal: „Ja som to!“ ¹⁰ Opýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ ¹¹ On odpovedal: „Človek menom Ježiš urobil blato, potrel mi oči a povedal: ‚Choď k Siloe a umy sa!‘ Šiel som teda, a keď som sa umyl, začal som vidieť.“ ¹² Opýtali sa ho: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“